Plyšový medveď (+srdečnè poďakovanie Bibi)

24. listopadu 2015 v 16:14 | Bibi |  OCečka a FanFikcie

Chcela by som veľmi, veľmi poďakovať Bibi, za to, že mi prispela takýto neskutočne dobrý, a smutný príbeh. Ja viem, vravela som, že je to na štvrtok, ale zistila som, že to vlastne má byť vlastne aj na dnešok, takže som mala šťastie, že to Bib tak rýchlo napísala a že ja som si to tak rýchlo prepísala do zošita^^ A vedela som, že to bude mať úspech. Spolužiaci zatlieskali a hovorili, že je to super. A učka mala zarazený dych.
Fu, jak sa mi pri tom potili ruky^^
A nie, nepovedala som, že som to robila sama. Povedala som, že autorka je moja kamoška Bibi, a že ja som to len malilinko opravila. Ale ja vam tu dám skopírovaný originál.
Bibi, uvedomuješ si, že si stvorila niečo božskè?^^ Určite sa vám to bude veľmi páčiť :-)

Som krásny hnedý plyšový medveď. Teda bol som. Čo vám k tomu poviem. Už asi rok ležím v pivnici a padá na mňa prach. Moju pravú labku nikto nikdy neprišil naspäť. Nedali mi šancu. Žiadnu šancu...


Poznáte to, malé roztomilé, blonďaté dievčatko dostane pod stromček svojho vysnívaného medveďa, kvôli ktorému pílila rodičom uši celý rok. Prvé čo som uvidel bol jej nadšený výraz. Pocítil dotyk jemných detských rúk. Keď ma pevne objala cítil som, že sem patrím. Odvtedy ma skoro nikdy nepustila z ruky. Takto to trvalo asi rok. Na ďalšie Vianoce dostala ešte väčšieho medveďa. Mňa odložila do rohu. Prestala sa so mnou hrať. A keď ma po dlhom čase vzala do ruky, hral som len podradnú rolu, kde mi jej pes odkusol labku. V jeden deň ma zavrela do krabice a preniesla do pivnice. Vtedy vo mne začala narastať veľká bolesť. Bolo to hrozne ťažké. Nedokázal som sa zmieriť s tým, že ma niekto odhodil. Som stará pokazená hračka...

A oni si hovoria ľudia? Oni si naozaj hovoria ľudia? Je toto naozaj ľudské zaobchádzanie? Zatože nehovorím a tvárim sa milo musím byť zahodený? Nie, tak to teda nie. Nenávidím ju. Tú malú prekliatu manipulátorku. Vyhrabal som sa z krabice a padol na tvrdú podlahu. Ťažšie sa mi udržovala rovnováha bez mojej packy. Odcupital som k dverám. Síce ťažko, ale otvoril som ich. Plazil som sa po schodoch až pokiaľ som sa konečne neocitol na chodbe. Veľmi dobre som vedel kde má tá malá izbu. Dvere mala pootvorené. Opatrne som vkĺzol do jej izby a pricupital k jej posteli. Po deke, ktorá trčala z postele som sa vyštveral až k nej. Videl som ju. Spala. Vyzerala tak nevinne. Chytil som vankúš. Chcel som sa pomstiť. Ale zrazu...

...som proste nemohol. Uvedomil som si čím vlastne som. Som obyčajný plyšák, ktorý bol stvorený na hranie. Nemôžem niekoho zabiť len preto, že som sa nezmieril so svojím osudom. Prepadol ma hrozný smútok. Asi je čas aby som všetku tú bolesť skončil. Skočil som z postele a bežal do obývačky. Jej otec zaspal na gauči pri horiacom krbe. Postavil som sa pred krb. Pekné chvíle trvajú krátko. Tak krátko, že sa niekedy nevieme zmieriť s ich koncom. Skočil som do veľkých plameňov krbu. A skončil...

A ešte toto dala na koniec:
Dúfam ti toto nejako pomôže. Nevedela som už nič lepšie vymyslieť. :D :D
Nič lepšie? To akože really? Však toto je maximálne dobrè ;-)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Bibi Bibi | Web | 24. listopadu 2015 v 16:31 | Reagovat

Och neskutočne ma potešil tento článok veľmi ti ďakujem bola to maličkosť :3 rada rozdávam nápady :D

2 Ami Ami | E-mail | Web | 24. listopadu 2015 v 21:40 | Reagovat

[1]: A ten nápad mi naozaj pomohol^^

3 STIAK STIAK | E-mail | Web | 28. listopadu 2015 v 12:44 | Reagovat

Oh damn, to je tak neskutečně nádherné :'))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama