The Nurse

20. listopadu 2016 v 18:30 | Ami |  CreepyPasta a inè Pasty
Well, konečne som to dopísala. :3 Aj keď to malo byť niečo ako Creepypasta, tak by som povedala, že je to skôr... Crappypasta. XD


Jennifer Williamsová si zachytila svoje kučeravé červené vlasy gumičkou a upravila si svoje zdravotnícke šaty. Ešte chvíľu pózovala pred zrkadlom, pri čom si opäť všimla svoju kanadskú bledú pokožku a zelenohnedé oči. Vyšla z miestnosti a zatvorila za sebou dvere, na ktorých bolo napísané Vstup len pre zamestnancov. Z prízemia šla rovno k schodom a kráčala na druhé poschodie kanadskej nemocnice Bridgepoint Health. Keď bola na druhom poschodí, šla k dverám nemocničnej izby, pri ktorých stála žena s blond vlasmi. V rukách držala nejaké papiere.

Červenovláska sa pri nej zastavila a povedala: "Dobrý deň, volám sa Jennifer Williamsová, a vy ste pani Rosová, však?"


Žena prikývla a odpovedala: "Áno, už som vás tu čakala, slečna. Budem vás tu doučovať, a verím, že sa vám bude prvý deň v práci páčiť. Aj ja som bola pred desiatími rokmi mladá zdravotná sestra. Ale už som stará, mám 45 rokov. Koľko to máte rokov?"

"Mám 32 rokov," odpovedala Jennifer a pozrela sa na biele dvere, pri ktorých stáli. Spýtala sa: "Tu leží môj skušobný pacient, ktorý si vyžaduje tú 'špeciálnu' starostlivosť?"

Pani Rosová sa tiež pozrela tým smerom a odpovedala: "Ani mi nehovorte, leží tu už dva týždne a necháva sa obskakovať od všetkých. Nemám už na toho starého capa nervy. No, nechcem vás zastrašovať, tu sú spisy o jeho stave," podala papiere Jennifer a dodala: "Môžete ho ísť pozrieť, potom prídte do miestnosti pre zamestnancov, vy už viete, kde to je."

Jennifer prikývla a pozorovala zdravotnú sestru Rosovú, ako odchádza.

Dotkla sa studenej kľúčky a otvorila ich. Vstúpila do typickej nemocničnej izby, v ktorej boli dve postele, medzi ktorými bol zelenomodrý záves. Veľké okno presvetlovalo celú miestnosť. Na jednej posteli ležal starší muž, ktorý mal asi tak 65 rokov. Jennifer sa pozrela na spisy, ktoré si prevzala od zdravotnej sestry Rosovej.

"Vy ste pán Weiss?" spýtala sa na jeho meno, ktoré si práve prečítala.

"Vy ste kto?" odsekol muž nepríjemne namiesto odpovede.

"Ja som tu nová, volám sa Jennifer Williamsová," odpovedala, aj keď skôr čakala odpoveď od muža.

Všimla si, že je pripojený o kardiograf. Začala v spise čítať Weissov zdravotný stav. Zistila, že utrpel infarkt, kvôli čomu bol okamžite prevezený do intenzívnej starostlivosti, okrem toho má slabé srdce. Opäť sa pozrela na kardiograf. Vyzeralo to, že jeho srdce zatiaľ bije normálne.

"Ako sa cítite, pán Weiss?"

"Máte pocit, že som v poriadku?" ukázal podráždene na kardiograf, "Som tu pripojený na nejaký primitívny prístroj, ktorý kontroluje moje srdce, chcú mi naoperovať bypass, aby mi lepšie fungovalo srdce, každý deň mi merajú tlak, dávajú mi žrať len to odporné nemocničné jedlo, no to je len začiatok toho, čo tu prežívam dva týždne! Myslíte si, že sa mám dobre?!" vykričal zdravotnej sestre.

No tá si len bez jediného slova povzdychla. Mohla počítať s tým, že skôr či neskôr príde niekto podobný, ako pacient Weiss.

---

Jennifer si večer unavene sadla do kresla v izbe, kde si mohli zamestnanci oddýchnuť a chvíľu oddychovala. Z kabelky si vytiahla jablko a zahrýzla doňho. Vedela, že ju to nenasýti, ale potrebovala zjesť niečo, čo by ju trochu prebralo. Z vlastnej skúsenosti vedela, že ju to jablko preberie viac, ako pohár kávy. Ostatný pacienti boli fajn, ale pacient Weiss bol ešte horší, ako si myslela. Týždeň sa oňho starať bolo viac, ako vyčerpávajúce. Na chvíľu prestala žuť a pozrela sa na postavu, ktorá otvárala dvere. Spoznala ho. Bol to doktor Fisher.

"Ah, Jennifer, ospravedlňujem sa, že vás vyrušujem, ale doneste prosím lieky na večer zvyšným pacientom na druhom a prvom poschodí, kým pôjdu spať. Ja už pôjdem domov."

"Dobre," povedala Jennifer, dojedla jablko a postavila sa.

Opäť vstúpila do miestnosti s nápisom Vstup len pre zamestnancov. Keď sa v nej ocitla, šla na koniec miesnosti, aby otvorila ďaľšie dvere. Oprela sa do dvojtých dverí a ocitla sa v o niečo menšej miestnosti. Bol to sklad s liekmi. Všade boli poličky preplnené liekmi. Na konci miestnosti bol veľký chladiaci box, kde boli lieky, ktoré sa potrebovali skladovať v nižšej teplote. Z políc zobrala všetky lieky, ktoré potrebovala. Pre istotu zobrala aj nejaké lieky na spanie, ak by niekto z pacientov nevedel zaspať a odišla.

Šla najprv na druhé poschodie. K prvému, ku ktorému šla, bol Weiss. Najprv jemne zaklopala, a hneď na to vošla do izby.

Starý Weiss sa na ňu pozrel a povedal: "Čo je? Prečo ma zas budíte?!"

"Pán Weiss, viete veľmi dobre, že si musíte dať lieky na srdce."

"Žerem ich ráno, žerem ich večer! Prečo iný si dávajú lieky na srdce len ráno?"

"Viete čo, mňa sa tak blbo nepýtajte, doktor to tak povedal, tak to tak bude!" zvýšila podráždene hlas Jennifer.

Podala mu lieky a on ich zapil vodou v pohári, ktorú mal na nočnom stolíku pri posteli. Lahol si naspäť na postel. No začal sa z chrbta otáčať na ľavý bok, potom na prvý a tak sa daľej prehadzoval, až kým nepovedal: "No skvelé, teraz nezaspím."

Jennifer si povzdychla, nasypala mu na stolík pár tabletiek na spanie a povedala mu: "A snáď už konečne zaspíte. Dobrú noc."

Weiss ich bez slova zapil vodou a opäť si ľahol do postele. Medzitým Jennifer rýchlo zdrhla, keby náhodou od nej znova niečo chcel.

---

Jennifer a pár ďaľších sestričiek a doktorov stáli v kancelárií riaditeľa nemocnice a čakali na vysvetlenie, prečo mali prísť na poradu. Pýtavými pohľadmi hľadeli na riaditeľa nemocnice, ktorý sedel na stoličke pred stolom.

"Viete, chcel by som sa na niečo opýtať," Dnes ráno sme našli pacienta pána Mikea Weissa mŕtveho."

O môj bože, on... Zomrel?, pomyslela si Jennifer šokovane.

"Zlyhalo mu srdce. Ale je to však záhada, pretože... Na jeho stolíku sa našla jedna tabletka, neskôr sme ale zistili, že je to tabletka na spanie," buchol päsťou do stola, "KURVA! To ste nevedeli, že človeku so slabým srdcom sa nedávajú takéto tabletky?! Priznajte sa, ktorý poloidiot to bol?!"

Červenovlasá sestrička stuhla. Ona mu podala tie tabletky. Pri tom veľmi dobre vedela, že má Weiss slabé srdce. Ticho stála, ani sa nepohla. Ona ho zabila.

---

Prešli dva týždne. Od vtedy, čo zomrel Weiss sa Jennifer cítila byť viac oddýchnutá. Ako keby sa zbavila obrovskej záťaže. Skutočne to malo výhodu. Aj keď ju to trochu mrzelo, že zomrel niekto kvôli tomu, pretože zlyhala.

Jennifer sa prudko otočila k stropu, keď počula nad sebou hysterické výkriky, ktoré sa ozývali v nemocnici. Bežala na štvrté poschodie a otvorila jedny z dverí, z ktorých sa ozýval krik. Vstúpila do nemocničnej izby. Prvé, čo videla, bolo to, ako sa doktor so sestričkou vyhli lietajúcemu vankúšu, ktorý ich chcel zasiahnúť, no namiesto nich zasiahol Jennifer do tváre. Nahodila naštvaný pohľad a ďalej sledovala situáciu.

"Ja tu nechcem zostať ani minútu, choďte preč! VYPADNITE! DAJTE MI POKOJ! NECHCEM NIJAKÉ LIEKY! NECHCEM NIČ! NECHCEM TU BYŤ!" vykrikovala po nich hysterická žena z lôžka, ktorá po nich hodila vankúš.

"Pani Fritzová, upokojte sa! Len sa vám zvýši krvný tla-"

"PUSTITE MA DOMOV!" skočila doktorovi do reči.

Podľa nemocničných šiat, čo mala kričiaca žena na sebe, Jennifer odhadla, že to bude pacientka. Na tvári mala mnoho leukoplastov, okolo hlavy mala omotaný obväz. Sestrička pred ňou sa k nej otočila a gestom jej rozkázala, aby odišli. Jennifer ju poslúchla a zavrela za sebou dvere. Hneď na to sa znova otvorili a pridala sa k nej sestrička.

"Čo to k nám prišlo za zviera, Jane?" spýtala sa jej Jennifer.

"Neviem, Jennifer, ale ak by nemala tie zranenia, určite by šla na psychiatriu," povedala sestrička Jane.

"A čo jej vlastne je?" spýtala sa červenovláska.

"To vieš, keď si 57ročna žena sadne za volant cez noc a havaruje do stromu," zasmiala sa Jane, "Nič vážne, len mierny otras mozgu a pár škriabancov. Ležala na airbagoch celú noc, tak prechladla. Prechladli jej aj ladviny, takže má problémy s močením. Musíme jej každú chvíľu nosiť vodu, aby nedostala hyperkalémiu." Konečným tónom dodala: "Maj sa," a odišla.

Jennifer sa oprela o dvere.
Takže panička nám tu chce robiť cirkus, čo?, pomyslela si. Zaškerila sa. Dostala skvelý nápad.

Šla opäť do skladu s liekmi a začala sa prehrabávať medzi poličkami, na ktorých stáli lieky. Nehľadala nijaký konkrétny liek. Hľadala nejaký, ktorý by mohol spôsobovať hyperkalémiu, čiže zvýšenú hladinu draslíku v krvi. Mohla by dostať arytmiu a následne zástavu srdca - smrť. Vedela, že draslík sa zväčša vylučuje močením, a to, že pacientka Fritzová mala s tým problémy, bola len výhoda pre Jennifer. Nikto nezistí, že jej na druhý svet pomohol niekto iný. Mala naplánované, ako to bude celé vyzerať.

Po chvíli našla ten správny liek. Capotén, liek typu inhibitor ACE. Jeden z jeho vedľajších účinkov je to, že spôsobuje hyperkalémiu. Vzala ho do ruky a spokojne odišla. Opäť šla k dverám pani Fritzovej a zaklopala na ne. Ozvalo sa z izby len tiché zavrčanie. Jennifer zagúľala očami a otvorila dvere.

"Dobrý deň, pani Fritzová," pozdravila a vstúpila do izby.

"Ako dlho tu ešte budem? Prečo ma tu držíte proti mojej vôli?" spýtala sa otrávene.

"Nemajte strach, už tu dlho nebudete," usmiala sa Jennifer. Jej úsmev bol zlomyselný.

Fritzová sa pozrela na lieky, ktoré mala červenovlasá sestrička v ruke a spýtala sa: "Tie lieky sú pre mňa?"

Jennifer sa pozrela na liek, ktorý držala v ruke a povedala: "Ou, tieto? Áno, tie sú pre vás na vaše ladviny. Ale nemajte strach, nie je to nič vážne. Len pár vitamínov, nič viac."

Sestrička s červenými kučerami si uvedomovala, aké hlúposti vypúšťa z úst. Ale Fritzová vyzerala, že ju to nezaujíma.

"Už mi je to jedno, aj tak beriem stále nejaké lieky," odsekla.

Jennifer jej z džbána naliala vodu a dala jej lieky. Pacientka ich zapila vodou. Odrazu Jennifer počula kroky. Kroky, ktoré sa približovali k dverám. Stuhla. Ak by sem niekto prišiel, a zistil, že bez povolenia doktora dáva pacientom lieky... Nevedela si to ani predstaviť. Cítila, ako sa jej rozbušilo srdce. Kroky boli tak blízko, že už videla, ako sa otváraju. Ako jej vynadajú. Ako ju obvinia z pokusu o vraždu...

A odrazu sa kroky začali vzďalovať. Jennifer si zhlboka vydýchla. Niekto len prechádzal okolo.

"Som smädná, podajte mi vodu," povedala to pacientka takmer ako rozkaz.

"Je mi ľúto, ale niekoľko hodín po použití tohto lieku nesmiete piť, mohlo by sa to premeniť na jed. Síce by vás to nezabilo, ale mali by ste obrovské kŕče a bolesti," zaklamala Jennifer. Neverila, že jej na takéto hlúposti môže niekto naletieť.

"Prosím, teraz odídte," prikázala jej pacientka.

"Č-čože?"

"VYPADNITE!" vyštekla po nej.

Jennifer bez slova odišla. Bolo jej už jedno, ako na ňu veľmi kričí, alebo nadáva. Aj tak sa jej už zbaví. Už nebude nikoho otravovať. To sa nepatrí.

---

Ubehol týždeň a Jennifer každý deň tajne nosila Fritzovej Capotén. Dokonca vždy, keď jej mali doniesť obed, ho Jennifer tajne vyhodila a doniesla jej niečo z vlastnej kuchyne. Samozrejme, robila jej iba jedlá, ktoré boli bohaté na draslík. Napríklad zemiaky a rajčiny, sušené ovocie, orechy. Pitie sa jej snažila obmedziť na maximum. Vodu a iné nápoje jej zakazovala, dávala jej piť iba džús, ktorý tiež obsahoval veľa draslíka.

Jennifer šla dať Fritzovej ďaľšiu dávku Capoténu. Keď otvorila dvere od jej izby, bola tam druhá osoba v dlhom bielom plášti. Spoznala ho. Bol to doktor Fisher. Stál pri Fritzovej a niečo si zapisoval do dosiek. Na chvíľu prestal zapisovať a pozrel sa na Jennifer. Tá si hneď dala za chrbát ruku, v ktorej držala lieky. Pacientka sa rozkašľala.

"Skvelé, že ste prišli Williamsová, potrebujem od vás niečo," oslovil ju doktor v bielom plášti.

Jennifer nahlas prehĺtla. Určite mu tá stará všetko povedala. Že jej podáva divné lieky. Že jej zakazuje piť. Že jej dáva jesť...

"Prechladnutie sa trochu zhoršilo, má suchý kašeľ. Prosím, prineste jej nejaké lieky na ten kašeľ," prikázal jej doktor Fisher.

Jennifer prikývla, no v duchu si vydýchla. Usmiala sa. Vyčerpanosť, suchý kašeľ. Nenápadné príznaky hyperkalémie. Tomu doktorovi to vôbec nenapadlo, pretože si myslí, že pacientka dodržuje všetko, čo jej prikázal.

Znova jej niečo napadlo. Zavrela dvere a odkráčala k skladu s liekmi. No nechystala sa zobrať lieky proti kašľu. Zobrala bežný liek na kašeľ Bromhexin vo forme tabletiek, odlepila z plastovej fľaštičky obal a to isté spravila s Capoténom a prelepila ich. Bromhexin s označením Capotén odložila naspäť na poličku a odišla. Vrátila sa do Fritzovej izby. Šla k doktorovi a podala mu falošné lieky na kašeľ.

---

Jennifer šla na toalety pre zamestnancov. Obsadila jeden voľný zachod a zavrela sa. Keď si sadla, začala premýšlať. Nad všetkým. Dva mesiace, dve obete. Mala z toho zvláštny pocit.

Z jej myšlienok ju vyrušilo otváranie východových dverí.

"Tiež máš niekedy nad hlavu tých pacientov?" ozval sa ženský hlas spýtavo.

"Áno, ale je to naša práca. Nie každý človek je milý. Nie každý chce robiť to, čo im doktor povie," odvetil ďaľší ženský hlas. Ten bol však Jennifer povedomý

Ozval sa zvuk tečúcej vody z kohútika, ako keby si niekto umýval ruky. Cez tečúcu vodu nebol dobre počuť rozhovor. Keď však voda dotiekla, opäť počula ten prvý ženský hlas.

"Doktor Fisher povedal, že pacientka Fritzová..."

"...Tá stará hysterka?" spýtal sa známy hlas.

"Áno. Fisher vravel, že nemohla vraj zomrieť prirodzene."

"Samozrejme, veď mala hyperkalémiu."

"Áno, ale vraj ju nemohla dostať len tak, lebo všetko dodržala. Vraj to mohla byť práca niekoho iného."

"Možno si ju spravila sama," zasmial sa známy hlas.

Aj ten druhý sa zasmial. Jennifer to naštvalo, no aj prekvapilo. Ten Fisher musel byť múdrejší, ako si myslela. Nabudúce si musí naňho dať pozor.

Nabudúce.

Ak nejaké nabudúce ešte bude.

Ozval sa zvuk spláchnutia. Jennifer otvorila dvere. Obe ženy boli oblečené v tej istej rovnošate, ako ona. Jednu pár krát videla, druhá bola pani Rosová. Dívali sa na ňu. Červenovláska sa pretlačila medzi ne, spustila kohútik, dala si pod neho ruky a nechala si na ne tiecť vodu.

"Do niektorých vecí by ste sa nemali starať, dámy," odsekla Jennifer. Cítila v sebe hnev. Pokazila to. Už sa to nikdy nesmie stať. Už nikoho nesmie zabiť.

Vypla vodu. Utrela si ruky do svojich zdravotníckych šiat a odišla. S treskotom zabúchla dvere. Rýchlym naštvaným krokom kráčala preč. Odrazu ju niekto chytil za rukáv a zastavil ju.

"Pustite-"

"Ah, pani sestrička, konečne som vás našla! Poďte, mojej Emily je veľmi zle!" hysteričila nejaká staršia žena.

Ťahala Jennifer na prvé poschodie dnu do jednej nemocničnej izby. Na posteli ležala nejaká mladá žena, vyzerala, akoby mala kŕče. Kŕčovito stískala povrch lôžka a trochu stonala.

"Čo jej je? Kde je doktor?" spýtala sa Jennifer hľadiac na mladú pacientku.

"Neviem, jednoducho sme boli na prechádzke a ona spadla na zem. Doktor povedal, že sa hneď vráti, ale už naňho čakáme takmer desať minút. Prosím, spravte niečo! Čo keď umiera?!" kričala hystericky, takmer Jennifer odtrhla ruku, keď ňou triasla.

"D-dobre, buďte pokojná."

"AKO MÁM BYŤ POKOJNÁ, KEĎ UMIERA?! Ona je hrozne citlivá, mali by ste sa o ňu postarať, ale namiesto toho na to všetci kašlete! Budem sem chodiť každý deň a ak nebude u vás spokojná...!" nedokončila žena vetu, musela sa rozdýchať.

"Prosím, už to nevydržím!" stonala mladá žena v bolestiach.

"Pokoj, idem pre nejaké lieky proti bolesti, do vtedy určite príde doktor," upokojovala ich.

Hlas Jennifer síce znel kľudne, ale bola vo vnútri naštvaná. Tentokrát nie na seba, ale na nich. Veľmi jej liezli na nervy pacienti, ktorí potrebujú niečo extra. Ktorí ju naháňajú. Nedajú jej nadýchnuť sa. Odišla z izby. V hlave mala stále len jednu myšlienku.

Otravních pacientov sa streba zbaviť...


---

Autor: Ami
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Bibi Bibi | Web | 20. listopadu 2016 v 19:42 | Reagovat

Tak toto bolo mega...

2 StringlessPuppet StringlessPuppet | E-mail | Web | 20. listopadu 2016 v 20:00 | Reagovat

Palec hore a je mi jedno, jestli to je Creepy nebo Crappy Pasta, já jsem v háji, jen když se přede mnou zmíníš o očkování proti tetanu! ⊙~⊙ *hrůzy opět ožívají*

3 ScratchThem ScratchThem | E-mail | Web | 20. listopadu 2016 v 23:03 | Reagovat

To je úplne ďábelsky dokonalý.. :3 (Thnak you mozila :DDD)

4 Magicmax Magicmax | Web | 21. listopadu 2016 v 19:29 | Reagovat

Na mně je to silný kafe :D

5 I am Jane I am Jane | Web | 21. listopadu 2016 v 19:53 | Reagovat

Děkuju za radu i pochvalu :-) ten můj design/layout mi dělalo moje SBéčko Kačka www.webovydizajn.blog.cz jestly máš zájem tak si u ní o nějaký podle tvého přání napiš ;-) ráda ti ho udělá :-) .

6 Elis Elis | Web | 22. listopadu 2016 v 15:02 | Reagovat

Perfektní příběh, ten konec je skvělý :-)

7 Terynka Terynka | Web | 22. listopadu 2016 v 20:28 | Reagovat

Na mě je to teda taky silné kafe, ale nevím, jak to vždycky dokážeš, ale ty tvoje konce jsou prostě luxusní. Vždy si myslím, že příběh dopadne úplně jinak :D Opravdu se u tvých příběhů někdy až bojím :D ale to je možná záměr, že? :D

8 Anzee Anzee | Web | 23. listopadu 2016 v 11:09 | Reagovat

Páni, páni páni páni.
Toto je naozaj..
FÚ.
Zanechalo to na mňa presne ten správny dojem.
Príbeh kvalitný a ani jedna chyba :3

9 Ami Ami | E-mail | Web | 25. listopadu 2016 v 23:17 | Reagovat

[1]: Haha, vďaka, ale ty si mi to už vychválila priveľmi. :D

[2]: Ďakujem za palček (xD). A tiež aj za to, že si mi prezradila tvoju fóbiu... :-D

[3]: Omg thx thx thx! XD

[4]: Snáď ťa to aj vydesilo. :3 :D

[5]: Nemáš za čo! :3

[7]: Som rada, že ťa to trochu postrašilo. :D A ako si si myslela, že to skončí? :'D

[8]: omfg ja som tak rada, ďakujem za chválu! :333

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama